Kurz Dokonalé espresso a cappuccino na domácom kávovare
Ako to býva, občas máme o niektorých veciach skreslené predstavy. Keď som išla na kurz prípravy kávy, predstavovala som si, ako asi bude prebiehať, čo tam budem robiť alebo koho tam stretnem. Moje predstavy sa s realitou úplne minuli, čo je v tomto prípade len a len dobre. V nasledujúcich riadkoch si vás dovolím previesť kurzom tak trochu v mojej koži.
„Tak toto robím tiež zle,“ hovorím si, keď počúvam lektora kurzu Honzu a snažím sa potlačiť smiech, že ja bláhová som si zase myslela, že niečo viem. Hoci sa sama nepokladám za úplného kávového barbara, toto nedeľné dopoludnie na kurze prípravy kávy mi dokazuje, že moje predstavy o mojich schopnostiach za kávovarom sú úplne scestné. Celý kurz je prehliadka znalostí a schopností, ktoré nemám alebo neovládam a to, čo poznám je vlastne zle. Zmätené výrazy niektorých ďalších účastníkov zájazdu ma ale upokojujú. Ako milovníkovi kávy sa mi na chvíľu rozsypal môj svetlo pražený svet, ale našťastie pre mňa a mojich šesť parťákov, to robia fakt múdro. Nalievajú do vás hromadu informácií o pestovaní, spracovaní a pražení kávy, ale riedia ich trochou prosecca.
„Prosecco s džúsom alebo bez?“ spracovávam jednu z prvých otázok, keď sa usadzujem k stolíku. Hneď mi napadá, aká skvelá prvá otázka kurzu to je, pretože na ňu odpoveď poznám celkom určite. Welcome drink sa neodmieta. Ešte, než začneme s prípravou espressa, všetci píšu svoje mená na darčekový certifikát, ktorý dnes bude slúžiť ako menovka. „My sme totiž veľmi ekologická firma, darčekové poukazy u nás majú mnoho využití,“ rozbíja Honza prvotné napätie jedným zo svojich vtipov.
„Aký je rozdiel medzi espressom a ristrettom?“ pýta sa Honza. V hlave mi prebleskne asi tisíc hádok so zákazníkmi o tom, čo ktorý názov kávy vlastne znamená, že už si vlastne nie som vôbec istá. Nechávam priestor ostatným a dozvedám sa, že je to kratšie espresso, ktoré je síce chuťou plnšou ale kofeínu má menej. „Tu som mala byť už dávno,“ hovorím si pri pomyslení, ako by som svojim výkladom poslala kávové burany prezlečené za odbornú šľachtu do patričných končín s pachuťou zle pripraveného espressa.
Často sa dozviete, že chcú „kávu“ a pokiaľ neviete, čo znamená „káva“, tak si zaslúžite pražiť sa na africkom slnku.
Od teórie prechádzame k praxi, čo logicky znamená, že o kávu rozhodne nemáme núdzu. Chvíľkami celý kurz pripomína skôr kofeínovú výpravu po svete. Čím vlastne nie som tak ďaleko od pravdy, pretože nám Honza rozpráva aj o svojej ceste za kávou v africkej Tanzánii. „Kávu by som vám ponúkol, ale okolo obeda sa mi tu budete všetci klopať, ako budete nadopovaní kofeínom,“ spomenula som si na Honzove prvé slová ráno, keď si všimol, ako nedočkavo hypnotizujeme kávovary pred nami a teraz viem, že mal svätú pravdu. Marcel vedľa mňa, sa ale rozhodol, že na svoje espresso čakať rozhodne nebude, o jedno si hovorí a zároveň sa rozhliada, aby sa presvedčil, že je tým najstatočnejším z nás. Za dve hodiny už sa láduje banánom a vysvetľuje, že ten pomáha s odbúravaním kofeínu. O päť minút neskôr miznú banány zo všetkých stolov.
Počiatočné zmätenie a deštrukciu môjho vesmíru rýchlo strieda budovanie nových pevných základov a hoci by som to do seba nepovedala, tie základy môjho nového kávového sveta budú pre moje espresso pražené o niečo tmavšie ako predtým. Ako by povedal Honza: „Nech to má nejakú štábnu kultúru!“. Počujem zvonček a vidím kuriéra, ktorý odovzdáva objednávku v podobe malého výletu do Talianska. Pizza! Keď odkladám prázdny tanier, okolo seba vidím spokojné tváre odhodlané pokračovať s jazdou na vlne kofeínu. V popoludňajšej časti sa totiž budú kresliť srdiečka, čo, ako som pochopila, je najobľúbenejšia aktivita nielen predškolákov ale práve aj účastníkov baristických kurzov.
Honzova kolegyňa Lucka vychádza spoza rohu s podozrivým úsmevom. Hneď na to si všímam, že má v ruke mop a jej výraz na tvári mi už dáva zmysel. Ide sa rozlievať mlieko! Honza nám vysvetľuje, ako sa budeme u kávovarov striedať a po počiatočných nesmelých krokoch dopredu, sa nestačím diviť, ako to tu žije. Navzájom sa chválime, čo sme na hladine espressa s mliekom vytvorili a na nejakú chvíľu všetci zabúdame, koľko nám je a nechávame sa uniesť detskou radosťou. Moje obavy z toho, že šesť hodín rozhodne neutečie ako kávové zrná, keď sa ich snažíte niekam presypať, boli úplne neoprávnené. Za tú dobu si tak trochu aj zvyknete na ostatných kávových nadšencov, ktorí sa toho všetkého zúčastňujú spolu s vámi. A pokiaľ tými nadšencami neboli, už keď prišli, máte možnosť krásne pozorovať ako do nich v priebehu kurzu zrejú ako kávové čerešne kávovníka a nechávajú sa svetom kávy pohltiť tak, že sa nakoniec aj sami od seba niečoho chopia ako prví. Nakoniec mi vlastne bolo ľúto, že už je koniec. Bolo to ako, keď sa po maturite so svojou triedou zo strednej už nikdy neuvidíte. Aj za tak krátky čas sa spoznal šprt triedy alebo ten, čo si veľmi neverí, pritom nakoniec povie všetko správne.
Takže trieda, ak toto niekto z vás číta, tak ďakujem! Samozrejme veľká vďaka patrí aj učiteľskému zboru.
